„V mojom meste sú všelijaké domy. Tehlové, kamenné, betónové. Niektoré sú hladké, iné majú zasa hrboľaté steny. Sú vysoké. Viem to, pretože vtáčiky, čo čvirikajú na strechách, počujem dosť slabo.“ Hovoríte, že tieto slová poznáte? Áno, nemýlite sa, veď sú to slová, ktorými nevidiaca Mimi približuje svoj život.
V činnosti našej základnej organizácie sa snažíme šíriť problematiku zrakového postihnutia smerom k deťom a mládeži aj organizovaním besied. Do celoslovenskej zbierky Biela pastelka 2016 sa zapojilo viacero škôl a 3 z nich po zbierke prejavili záujem dozvedieť sa niečo o nás, o našich radostiach i starostiach, ktoré nás sprevádzajú v našom každodennom živote.
Prvú besedu sme zorganizovali v ZŠ Mýtna. Na webstránke tejto školy je napísané: „Dňa 21. 10. 2016 sa na našej škole uskutočnila beseda s členkami z Únie pre nevidiacich a slabozrakých. Žiaci sa zaujímavou formou dozvedeli o živote ľudí s poruchami zraku. Prezreli a oboznámili sa s pomôckami, ktoré uľahčujú život týmto ľuďom. Aby prispeli k zlepšeniu ich životných podmienok, zapojili sa aj do zbierky “Biela pastelka“. Vyzbierali 65,33 eura a získali diplom.“
Dňa 14. 11. 2016 sme zavítali do ZŠ M. R. Štefánika v Lučenci. V tento deň sme urobili 2 besedy pre žiakov prvého stupňa. Deti si vypočuli životný príbeh pána Štefana Belíka, oboznámili sa s kompenzačnými pomôckami, ktoré používajú ľudia so zrakovým postihnutím, a počas besied kládli veľmi zvedavé otázky, napr. či nevidiaci môže šoférovať auto, ako dokáže nakupovať, ako používa mobilný telefón, ako pozná farby a pod. Pre všetky deti bol najväčšou radosťou vodiaci pes Charlie, ktorý sa takisto nevedel dočkať chvíle, kým ho všetky deti vyhladkajú.
Organizovanie besied pre žiakov základných škôl je v činnosti našej základnej organizácie viac-menej “rutinnou záležitosťou“. Ale urobiť besedu v materskej škole, to už nie je taká samozrejmosť najmä preto, lebo k deťom vo veku 3 – 6 rokov je potrebné pristupovať veľmi citlivo. Musíme vyberať pre ne vhodné slová, voliť vhodné metódy výkladu, aby pochopili, čo im my – dospelí chceme povedať. Vyskúšať si svoje schopnosti sme mali možnosť 26. 11. 2016 v MŠ V Lovinobani. Deťom sme prečítali úryvok z knihy Mimi a Líza, spoločne sme simulovali slepotu, na príkladoch sme im vysvetlili, aké zmysly využívajú nevidiaci a slabozrakí. Ale vymysleli sme pre ne aj niekoľko úloh, napr. pod šatkou sme ukryli hračky a na základe hmatovej kontroly mali určiť, akú hračku našli; na hmatovom pexese mali nájsť dva rovnaké obrázky; na kocke z hry Človeče, nehnevaj sa! určiť, koľko jamiek je v kocke (teda zistiť číslo). Mohli si vyskúšať chôdzu s bielou palicou, pričom sa pohybovali pomocou zvuku a pod. Na záver besedy sme si so škôlkarmi zaspievali niekoľko pesničiek.
Čo dodať? Každá beseda má svoje opodstatnenie, svoj zmysel a to najmä preto, lebo už v tomto veku deti učíme všímať si iných, vnímať ich problémy.