Skočiť na obsah

http://www.unss.sk/

Vianočný pobyt 2009

Fotogaléria k Vianočnému pobytu

Sedem dní - Vianoce v Liptovskom Jáne

Je akýmsi nepísaným zvykom, že o vianočnom pobyte pre osamelých píšu jeho účastníci. V podstate trochu zmením túto tradíciu a napíšem vám o pobyte z pohľadu človeka, ktorý bol jedným z organizátorov.

20. december 2009 – 13.00 hod, Liptovský Mikuláš – autobusová stanica.
V jej okolí pomaly vidieť čoraz viac ľudí s cestovnými taškami a kuframi. Niektorí sa nesmelo pýtali: „Idete na vianočný pobyt pre osamelých do Liptovského Jána? Viete, ja idem na pobyt prvý raz.„ Iní zasa jasali od radosti , lebo sa opäť stretli so svojimi známymi. Celá krajina bola zasnežená a uzimená. Blížila sa 14. hodina a my sme sa nevedeli dočkať objednaného autobusa.
Na naše šťastie v tomto čase prišiel klasický spojový autobus, ktorý nás odviezol na miesto nášho prechodného pobytu - do Penziónu Pod Stráňou v Liptovskom Jáne. V duchu som si pomyslela: „ prvý a dúfam, že posledný problém“.

Prvý spoločný večer bol možno trochu rozpačitý. Okrem klasických vecí ako predstavenie sa, predstavenie programu vianočného pobytu, organizačné pokyny, predstavili sme si hru na tajného priateľa, vylosovali sme si svojich priateľov.
Povedali sme si, čo očakávame od vianočného pobytu. Naše očakávania môžem zhrnúť do nasledujúcich slov – pokoj, pohodu, lásku, teplo, súdržnosť, darčeky, zaujímavý program, nové kontakty, pocit, že nie som sama, sám. Nasledujúci deň nás čakali prvé spoločné raňajky, prvá spoločná prechádzka po okolí Liptovského Jána.

Spoločne sme našli potraviny, katolícky kostol, jazierko s teplou vodou, dom postavený v r. 1877 a množstvo kúrií, ktoré v nás, ktorí sme boli v Jáne prvý raz vyvolávali množstvo otáznikov.
Pred obedom sme museli riešiť veľmi nepríjemnú, aj keď v živote bežnú vec – úmrtie pani Katky Bačinskej. Tu som si pomyslela: „druhá nepríjemnosť a dúfam, že naozaj posledná“. Spoločný večer bol poznačený nostalgiou a smútkom. Pre všetkých sme sa snažili pripraviť taký program, aby nebol veľmi smutný, ale ani príliš bujarý. Prečítali sme si prvú poštu od tajného priateľa, zahrali niekoľko hier, prečítali niekoľko citátov.

Nasledujúce dni boli živšie. Aj keď sme mysleli na Katku, predsa len sme boli smelší, odvážnejší. Už sme mohli realizovať programy, ktoré sme pripravili pre našich účastníkov pobytu.
Pripravili sme spoločný výlet do Liptovského Mikuláša. Navštívili sme Múzeum Janka Kráľa. Tu sa nachádza expozícia , ktorá približuje trpké chvíle Jura Jánošíka. Niektorí z nás potom navštívili obchody.

Ostatné popoludnia a večery boli plné hier na zoznámenie, na upevnenie kolektívu. Spoločne sme si posedeli pri kávičke, pri čajíčku. Pripravovali sme perníky, opekance, vianočné ozdoby, čítali sme si citáty, myšlienky, hovorili vtipy a dosť veľa sme aj spievali. Čítanie na dobrú noc bolo každodenným ukončením programu dňa.
Jeden večer si zrakovo postihnutí pripravili program pre nás. Bolo zaujímavé počuť a cítiť predvianočnú atmosféru v podobe piesní, vinšov. Bolo zaujímavé počúvať rozprávanie o Náckovi zo Štiavnice, či rôzne vtipy.

Deň pre štedrým dňom sme si pripravovali vianočné ozdoby. Na štedrý deň dopoludnia sme si vyzdobili stromček. Bolo úžasné vidieť tú krásu. V každej ozdôbke bol kus človeka. V každej ozdôbke bolo cítiť ľudskosť, lásku, pohodu.
Potom prišiel čas spoločnej štedrej večere. Krásna dekorácia na stoloch, duchovné slovo, spoločné prosby a spoločné vinše, objímanie sa, slzy, priania všetkého dobrého – to je neopakovateľná atmosféra, ktorá jednoznačne hovorila o tom, že sme naozaj jedna veľká rodina.

Po večeri sme sa spoločne presunuli do spoločenskej miestnosti. Tu sme si rozdávali darčeky. Najprv tie úniové, potom tie, ktoré si ľudia darovali navzájom. Potom sme si spievali vianočné piesne, hovorili sme o zvykoch v našich rodinách. Niektorí hrania chtiví si pýtali karty a hrali sa sedmu, žolíky. Iní zasa sme sa rozprávali len tak, o živote, o jeho radostiach i starostiach.
Nasledujúce vianočné dni boli trochu voľnejšie, najmä dopoludnia. Tí ktorí chceli, navštívili katolícky alebo evanjelický kostol. Iní zasa sedeli vo svojich izbičkách, pozerali na televízor alebo išli na návštevu.

Prišiel medzi nás i katolícky pán farár. Tých, ktorí mali záujem vyspovedal, následne urobil krátku pobožnosť. Čo to porozprával o histórii kostola, kúrií, ktorých je v Liptovskom Jáne okolo 20. Kostolík bol postavený v 13. storočí. V Liptovskom Jáne žila rodina Szentiványiovcov.
Posledný spoločný večer bol odhalením tajného priateľa a bujarej tanečnej zábavy. Najstaršia účastníčka pobytu nastúpila na parket ako prvá tanečníčka. Musím povedať, že parket aj opúšťala ako posledná. Hoci si rukou držala boľavý, operovaný kĺb, tancovala ako mladica.

Posledné spoločné chvíle. To sme sa už všetci tešili do svojich domovov, zároveň sme si uvedomovali, že sa končí niečo, čo bolo krásne, príjemné. Všetci sa prišli rozlúčiť. Všetci prišli podať ruku na rozlúčku, „prilepili“ pusinku na líce a ďakovali.
Všetky slová vďaky nás hriali pri srdiečku. Všetky úsmevy na tvárach ľudí jednoznačne hovorili o tom, že nemusíme vôbec ľutovať ani jedinú sekundu, ktorú sme prežili s týmito úžasnými ľuďmi. Nedá mi nepovedať, že na to, aby veci mali dobrý priebeh, nestačí len dobrá organizácia, treba aj ľudí, ktorí pomôžu dotvoriť to, na čo možno pozabudli organizátori.

Chcela by som sa poďakovať pánovi Ľubošovi Horvatovi z firmy VITAMAX z Piešťan. Tento pán nám daroval multivitamíny. Tak isto sa chcem poďakovať pani Kataríne Dankovej za jej milý prístup, ochotu pomôcť, poslúžiť kedykoľvek.
Chcem sa poďakovať svojím kolegyniam Gitke Boháčovej a Alici Gajanovej. Milí účastníci pobytu ďakujem aj vám za to, že ste boli takí skvelí, milí, súdržní.

Renata Oláhová
KS ÚNSS Banská Bystrica

Ďakujeme

Lions club


Kurta


Eurooptik Banská Bystrica, súkromná očná optika

Copyright Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska
e-mail: webmaster@unss.sk